„Nezabudni, že keď sa v čínskej reštaurácii dobre naješ, tak si musíš grgnúť!"

S týmto ma ľudia posielali pred dvanástimi rokmi do Číny. A dodnes mi to mnohí opakujú. Ale ja v čínskych reštauráciách negrgám. A ani moja žena Liya nie. A žiadny Číňan sa v reštaurácii za dobré jedlo nepoďakuje grgnutím. Ale to neznamená, že by Číňania pri jedle nevydávali telesné zvuky. Takže, ako to teda je naozaj?

Rôzne kultúry vnímajú telesné zvuky odlišne. Kým niečo je v jednej krajine v poriadku, inde to už môže byť vnímané ako veľmi neslušné. Číňania pri jedle grgajú a mľaskajú, vypľúvajú na stôl kosti a časti jedla a nám to pripadá neslušné. Ale popravde, my zas robíme veci, ktoré pripadajú neslušné im. Aj k tým sa v dostaneme, ale najprv si poďme vysvetliť to grganie.

Číňania vnímajú grganie ako niečo úplne prirodzené. Nepremýšľajú nad tým. Je to ako keď si my kýchneme alebo potiahneme nosom, či odkašleme. Robíme to automaticky, častokrát si ani neuvedomíme, že sme nejaký zvuk vydali. Ľudom sa proste pri jedle grgá, to je úplne normálne. Ak mi budete vravieť, že si doma pri jedle či po jedle občas negrgnete, tak vám to neuverím. Ako hovorila moja babka, kto grgá a prdí, zdravie si tvrdí. A Číňania na svoje zdravie naozaj dbajú.

Ale samozrejme, pre nás to nie je až tak bežné, a tak to ľudí väčšinou pri ich prvom pobyte v Číne môže zaskočiť. Spomínam si, keď som prišiel do Číny a páčila sa mi jedna krásna spolužiačka Číňanka. Raz som si k nej prisadol počas obedu, začal som sa s ňou rozprávať a ona si medzi hláskami a sústami jedla strašne odgrgla. Ale fakt poriadne. Musím povedať, že som na chvíľu stratil reč, úplne som zabudol, o čom sme sa rozprávali. Ale ona ani okom nemihla. Pripadalo jej to úplne prirodzené, možno si ani neuvedomila, že si grgla.

U mladých Číňanov grganie pri jedle mizne. Ako sem preniká moderný život, tak niektoré veci prijímajú a negrgať je jedna z nich. U nás doma pri jedení grgá iba moja čínska svokra. Ale pre Liyu to už prirodzené nie je, snaží sa jesť decentne, podobne ako väčšina mladých ľudí v Číne a na západe.

Dnes už po toľkých rokoch ma neprekvapuje, keď si nejaký Číňan nahlas odgrgne. Naučil som sa to ignorovať, vlastne si to už ani väčšinou nevšimnem. Podobne ako keby si na Slovensku niekto vedľa mňa potiahol nosom. Ale pred pár týždňami som tlmočil jedno rokovanie na generálnom konzuláte v Šanghaji a keď si pán profesor, Číňan vyučujúci na univerzite architektúru, len tak počas konverzácie grgol priamo smerom k pani generálnej konzulke, videl som, že na chvíľu naozaj zbledla, ba trochu aj zozelenela. Nakoniec to prešla galantným mlčaním, hoci ju to muselo stáť veľa námahy. Ale aj keby to pánovi profesorovi vytkla, on by to nepochopil. Veď to je úplne normálny telesný zvuk, čo je na tom?

Číňania grganie nevnímajú, a tak rozhodne neplatí európska teória, že Číňania grgajú preto, aby sa v reštaurácii poďakovali, či aby dali najavo, že sa dobre najedli. Že to robia nebodaj schválne a snažia sa čo najhlasnejšie grgnúť, aby ich aj v kuchyni počuli, a aby si kuchár povedal, hmm, tak tomu naozaj chutilo.

Nie, toto naozaj nie je pravda. Keď sa človek dobre naje, tak má proste tendenciu odgrgnúť si a v Číne sa tomu iba nebráni, človek si negrgne z úmyslu.

Rovnako normálne ako grgnutie pri jedle je aj mľaskanie a srkanie. Pochopiteľne, najmä pri polievkach. Ono je to aj tým, že polievky sa v Číne jedia čínskou lyžičkou, ktorá je malá a veľmi hlboká. Zároveň pri tom používajú paličky. Čínske polievky sú väčšinou rezancové polievky, číre polievky jedia veľmi málo. A pri čínskej rezancovej polievke je naozaj veľmi ťažké nesŕkať. A Číňania sa o to ani nesnažia, pretože opäť, sŕkať pri jedle je normálne, prečo by sa mali snažiť to nerobiť?

I keď musím povedať, že už sa mi párkrát stalo, že som sedel v reštaurácii a vedľa mňa bol človek, ktorý to srkanie a mľaskanie doviedol naozaj do dokonalosti, nič iné sa počuť nedalo. Stane sa, ale také extrémy nie sú v Číne bežné, naozaj hlasným srkaním a mľaskaním sú preslávení skôr Kórejci. V Číne je väčšinou to sŕkanie a mľaskanie relatívne decentné, povedal by som, že niečo medzi jazzom a hardrockom. V Kórei to vraj býva čistý heavy metal.

Číňania pri jedle väčšinou nepoužívajú ruky ani dvojručný príbor, ale iba paličky. A preto pri jedle oveľa aktívnejšie využívajú ústa, napríklad pri oddeľovaní šupiek či kostí. A tie potom pľujú na stôl. Opäť úplne bežná vec. Ak budete brať jedlo do rúk, aby ste kosti mohli odložiť, budú sa na vás pozerať ako na exota. V pouličných reštauráciách tieto kosti nedávajú ani na stôl, ale rovno ich hádžu pod stôl. Tam sa hádžu všetky odpadky. Keď ľudia dojedia, pod stolom je strašný neporiadok, ale čašník príde s metlou a všetko odprace. Väčšinou, nie vždy.

Aj to mi pripadalo pri prvej návšteve Číny trošku divné, a tak som svoje odpadky nechával na stole miesto toho, aby som ich hádzal pod stôl. Keď to čašník zbadal, všetky odpadky zhodil zo stola na zem a vynadal mi, že mu pridávam robotu. Iný kraj, iný mrav. U nás by vás z reštaurácie rýchlo hnali, keby ste odpadky hádzali pod stôl. Ale napríklad v Taliansku, Španielku či Grécku je to tiež celkom normálne a podlahy tam vyzerajú divoko.

No ale ako som hovoril na začiatku videa, čo je a či nie je neslušné občas ide aj opačným smerom. Niektoré veci, ktoré robíme my, zas nevedia pochopiť Číňania. V Ázii sa na verejnosti nesmrká, naše smrkanie im príde neslušné, oni radšej poťahujú. Vypľuť sople na zem bolo tradične dokonca prijateľnejšie než sa vysmrkať. S papierovými vreckovkami sa to mení, už aj Číňania smrkajú pokiaľ je blízko kôš, ale tí vychovaní si dávajú pozor, aby to nebolo smerom k iným ľuďom. A keď nemusia, radšej stále popoťahujú.

No naše látkové vreckovky sú pre Číňanov úplne sci-fi. Tie miloval môj otec a celá rodina sme mu za to nadávali. Ale na Slovensku, minimálne kedysi, bolo úplne normálne, že ľudia nosili látkové vreckovky a do tých smrkali. Naschvál, napíšte mi do komentárov, či poznáte ľudí, ktorí ešte stále používajú látkové vreckovky. Tie sa dokonca objavujú aj v niektorých starších čínskych knihách, kde o nás píšu, akí sme strašní barbari a nechuťáci.

Sopeľ biele tváre nepľujú na zem, ale strkajú si ich do vrecka! No fuj!

To by Číňan nikdy neurobil. Keby nejaký Číňan videl, ako sa Slovák vysmrká do látkovej vreckovky a tú si dá potom do vrecka, tak by zbledol ako pani konzulka, keď jej pán profesor začal grgať pri rokovaní.

To, že Číňania nesmrkajú, ale mali tendenciu sople skôr vypľuť na zem spôsobilo, že sa v Číne tento zlozvyk rozmohol a ľudia fľusali naozaj stále. A to poriadne, ako sa hovorí, ťahali ho až z päty. A nie len starší, kde - tu ešte stále môžete natrafiť aj na slečnu v kostýmčeku idúcu z práce, ktorá sople ťahá až z opätkov, na ktorých stojí.

Je toho naozaj menej a menej, najmä na verejných uliciach, v Pekingu a Šanghaji za to dokonca dávajú pokuty, približne 50 yuanov. Za posledných 5 rokov to z veľkých miest vo veľkej miere zmizlo, no na malomestách a vo vnútrozemskej Číne je to stále bežné.

Na druhej strane som sa často stretával s tým, že cudzinci v Číne občas od Číňanov preberajú zlozvyky, lebo ich považujú za normálne. Takže už som nespočetnekrát videl cudzincov, ktorí sa v Číne správajú tak, ako by sa vo svojej krajine nikdy nesprávali. Sople hádžu „na futbalistov“ a na čašníkov kričia cez pol reštaurácie ako najväčší hulváti. Áno, aj Číňania to robia, ale aj na tých ostatní Číňania pozerajú ako na hulvátov.

Aj kýchanie v spoločnosti je v Číne neslušné a párkrát som za to dostal od ženy dokonca vynadané. Nie je to úplne faux pas, ale ak sa dá, snažia sa tomu vyhnúť. Čo je však v Číne naozaj extrémne pohoršujúce, je bozkávania sa na ulici. Pusa na ústa môže byť, ale vášnivé francuzáky, ktoré boli v čase, keď som vyrastal na Slovensku celkom normálne, v Číne naozaj neuvidíte. A ak by sa študenti na ulici oddávali vášnivým bozkom, rýchlo by ich niekto prišiel napomenúť.

No tak vidíte, porekadlo Iný kraj, Iný mrav je naozaj presné. Čo vás prekvapilo alebo naopak, napadlo vám niečo, na čo som zabudol? Ak áno, napíšte mi do komentárov.

Bonusové video aj s textom nájdete na konci tohoto článku.

V Ázii sa na verejnosti nesmrká, naše smrkanie im príde neslušné, oni radšej poťahujú. Vypľuť sople na zem bolo tradične dokonca prijateľnejšie než sa vysmrkať. S papierovými vreckovkami sa to mení, už aj Číňania smrkajú pokiaľ je blízko kôš, ale tí vychovaní si dávajú pozor, aby to nebolo smerom k iným ľuďom. A keď nemusia, radšej stále popoťahujú.

No naše látkové vreckovky sú pre Číňanov úplne sci-fi. Tie miloval môj otec a celá rodina sme mu za to nadávali. Ale na Slovensku, minimálne kedysi, bolo úplne normálne, že ľudia nosili látkové vreckovky a do tých smrkali. Naschvál, napíšte mi do komentárov, či poznáte ľudí, ktorí ešte stále používajú látkové vreckovky. Tie sa dokonca objavujú aj v niektorých starších čínskych knihách, kde o nás píšu, akí sme strašní barbari a nechuťáci.

Sopeľ biele tváre nepľujú na zem, ale strkajú si ich do vrecka! No fuj!

To by Číňan nikdy neurobil. Keby nejaký Číňan videl, ako sa Slovák vysmrká do látkovej vreckovky a tú si dá potom do vrecka, tak by zbledol ako pani konzulka, keď jej pán profesor začal grgať pri rokovaní.

To, že Číňania nesmrkajú, ale mali tendenciu sople skôr vypľuť na zem spôsobilo, že sa v Číne tento zlozvyk rozmohol a ľudia fľusali naozaj stále. A to poriadne, ako sa hovorí, ťahali ho až z päty. A nie len starší, kde - tu ešte stále môžete natrafiť aj na slečnu v kostýmčeku idúcu z práce, ktorá sople ťahá až z opätkov, na ktorých stojí.

Je toho naozaj menej a menej, najmä na verejných uliciach, v Pekingu a Šanghaji za to dokonca dávajú pokuty, približne 50 yuanov. Za posledných 5 rokov to z veľkých miest vo veľkej miere zmizlo, no na malomestách a vo vnútrozemskej Číne je to stále bežné.

Na druhej strane som sa často stretával s tým, že cudzinci v Číne občas od Číňanov preberajú zlozvyky, lebo ich považujú za normálne. Takže už som nespočetnekrát videl cudzincov, ktorí sa v Číne správajú tak, ako by sa vo svojej krajine nikdy nesprávali. Sople hádžu „na futbalistov“ a na čašníkov kričia cez pol reštaurácie ako najväčší hulváti. Áno, aj Číňania to robia, ale aj na tých ostatní Číňania pozerajú ako na hulvátov.

Aj kýchanie v spoločnosti je v Číne neslušné a párkrát som za to dostal od ženy dokonca vynadané. Nie je to úplne faux pas, ale ak sa dá, snažia sa tomu vyhnúť. Čo je však v Číne naozaj extrémne pohoršujúce, je bozkávania sa na ulici. Pusa na ústa môže byť, ale vášnivé francuzáky, ktoré boli v čase, keď som vyrastal na Slovensku celkom normálne, v Číne naozaj neuvidíte. A ak by sa študenti na ulici oddávali vášnivým bozkom, rýchlo by ich niekto prišiel napomenúť.

No tak vidíte, porekadlo Iný kraj, Iný mrav je naozaj presné. Čo vás prekvapilo alebo naopak, napadlo vám niečo, na čo som zabudol? Ak áno, napíšte mi do komentárov.

Bonus

Vo verejnom videu som spomínal že Čína pokutuje pľutie na zem. To však nie je všetko čo je dnes už zakázané.

Ak chcete čítať ďalej je potrebné sa stať členom.