Pán Han, Liu a Li sú Číňania. Pán Han žije v tridsať miliónovom Šanghaji, pán Liu na vidieku púštneho severu a pán Li pri dažďovom pralese vo výške štyritisíc metrov nad morom na hranici s Barmou. Sú medzi nimi tisíce kilometrov a každý z nich je iného etnika. Keby si mali spoločne uvariť večeru, takmer určite by sa pohádali a nad delikatesami toho druhého by ohrnuli nos. Tieto tri vymyslené osoby sú oveľa bližšie k realite Číny, než legenda o tom, že Číňania zjedia všetko čo má nohy okrem stoličky. Môžu si za ňu ale sami, pretože podobné príslovie naozaj v čínštine existuje: "Ak to lezie chrbtom k oblohe, dá sa to zjesť." Jedná sa však skôr o pozostatok ešte nedávnej doby, kedy Číňania kvôli chudobe nemali čo do úst. Oboje je dnes minulosťou, lenže veľa ľudí na západe si svoje názorové presvedčenia nestíha, a niekedy ani nechce, aktualizovať. Veľa ľudí si tak Číňanov predstavuje ako barbarský národ, ktorý pojedá netopiere, psy a cvrčky. V realite Číňania v drvivej väčšine konzumujú to isté mäso ako my a špeciality niektorých oblastí, akými môžu byť aj psy, cvrčky, či hady, im nevoňajú. Popravde ani naše jedlo im nevonia, v očiach niektorých Číňanov sme barbarmi naopak my. Jedlo je v Číne umenie, základ ich národnej hrdosti. Väčšina ľudí, čo Čínu navštívila v rámci mojich zájazdov, považuje čínske jedlo za jeden z ich životných zážitkov. A každá dobrá večera v Číne sa začína na trhu.

Tento článok vyšiel najprv v Denníku N, preto na mojom blogu je prístupný len pre platiacich členov. Pre dočítanie článku sa môžete stať členom blogu.